Bez čoho sa nezaobíde manuál šťastného rodiča?

Čo robí z rodiča šťastného rodiča? Väčšina rodičov zrejme odpovie, že šťastie jeho dieťaťa. Tiež sa pripájam. 🙂 A ako môžeme, ako rodičia, prispievať k nášmu spoločnému šťastiu? Určite každého z nás napadne množstvo dôležitých a cenných bodov, ktoré by v žiadnom „manuáli“ rodiča nemali chýbať. Nerada by som „vlievala vodu do mora“ a tak mi dovoľte v nasledujúcich riadkoch pokúsiť sa „ozvučiť“ tie body, ktoré sa nám v pomyslenom „mori“ odporúčaní a pravidiel môžu strácať či javiť sa zdanlivo ako menej podstatné.

Rodičia,

  • milujme seba a svoje dieťa také aké je – bez tohto bodu sú všetky ostatné body nepodstatné; ak tento bod nespĺňame, ťažko sa nám budú plniť akékoľvek iné;
  • nesnažme sa o dokonalosť – dieťa netúži po dokonalom rodičovi, ale po jeho prítomnosti, láske, uznaní, prijímaní a podpore; PS: cieľom dieťaťa je v budúcnosti svojho rodiča prerásť a nie k nemu vzhliadať ako k nedotknutej modle; 🙂
  • nezabúdajme na seba a popri všetkých povinnostiach sa starajme o svoje potreby, lebo sú rovnako dôležité, ako ktoréhokoľvek člena rodiny – budeme mať následne aj viac energie a chuti v interakcii s dieťaťom;
  • venujme deťom svoju plnú prítomnosť – tzn. v čase, keď sa venujeme dieťaťu (napr. spoločná hra), buďme s ním „úplne“ a nielen fyzicky – uvoľníme sa (lebo tým nakrátko vypneme ostatné starosti) a navyše je to spôsob, ako sýtime náš vzájomný vzťah s dieťaťom, budujeme dôveru, podporujeme jeho sebaistotu atď. PS: a vráti sa nám to v puberte; 🙂
  • buďme vnímaví voči svojim pocitom – odzrkadlí sa to následne aj v našej zvýšenej vnímavosti voči pocitom a potrebám našich detí a vo väčšom vzájomnom porozumení;
  • buďme láskaví a stavajme hranice, no nekritizujme a nehaňme – nerobme sebe a ani svojim deťom to, čo robili nám; PS: kritika ešte nikomu nedopomohla k sebavedomí ani k vnútornej harmónii;
  • nepripisujme deťom vinu za naše pocity a emócie – ako my máme právo na svoje emócie (a starosti), tak ich majú aj naše deti a to spolu s právom na opakovanie svojich chýb, na veku primeranú logiku a chápanie diania okolitého sveta či učenie sa pozorovaním; PS: aj preto nám deti neraz prinesú domov osvojené správanie či výrazy, ktoré sa nám nepáčia; 🙂
  • rešpektujme hranice svoje, aj našich detí – nepreťažujme seba a ani svoje deti, vnímajme svoje limity a reálne vývinové možnosti našich detí;
  • učme sa rozlišovať medzi skutočnou potrebou dieťaťa a našou predstavou o jeho potrebe – inak budeme dieťa slepo „vláčiť“ vlastnou fikciou o jeho šťastí; PS: nechaj mu priestor aj pre vlastné sny;
  • buďme citliví pri učení našich detí – stačí „trpezlivo opakovať“, „ponúkať osobný príklad“ a „poskytovať spätnú väzbu“ – v súlade s rešpektovaním individuálnych možností a daností dieťaťa;
  • keď chceme upokojiť dieťa, nezabúdajme sa pristaviť pri svojom aktuálnom prežívaní – emócie „sa šíria“ – dieťa neoklameme, ľahko vycíti, ako sa naozaj máme;
  • rešpektujme emócie dieťaťa – každé dieťa má právo na svoje emócie a ich prejav, hoci im nemusíme v danej chvíli rozumieť (ponuka k zamysleniu: Čo vo mne spúšťa emócia dieťaťa, ktorú sa snažím umlčať? Je to o dieťati alebo skôr o mne?);
  • menej je viac – skúsme ušetriť deti od našich dlhých monológov, buďme struční a radšej opakujme podstatu;
  • nezahlcujme dieťa tým, čo mu nepatrí – deťom nepatria starosti dospelých (partnerské, pracovné či iné rodinné problémy) – deti majú dosť svojich vývinových starostí;
  • každý rodič má nielen zodpovednosť, ale aj právo na chyby a omyly – vďaka nim sa stávame skúsenejšími, tolerantnejšími, vnímavejšími, láskavejšími, t.j. lepšími rodičmi!

 

Podporná literatúra pre prežite rodiča: 

Filliozat, I.: Zkoušeli jsme všechno! Respektující a klidné výchovné postupy. 1. vydání. Brno: CPress, 2015.

Gordon, T.: Výchova bez poražených. Řešení konfliktů mezi rodiči a dětmi. Praha: Malvern, 2012.

 

more